Založ si blog

K storočnici Trianonu

K storočnici Trianonskej mierovej zmluvy

Štefan Markuš

Historické vedomie občanov Karpatskej kotliny sa vždy prebúdza pri spomienke na udalosti, ktoré sa udiali v paláci Grand Trianon na zámku Versailles pri Paríži. Palác postavili v empírovom štýle na konci 17. storočia a začiatkom 18. storočia. Palác bol pôvodne plánovaný ako dar pre kráľovu milenku Madame de Pompadour (1721-1764), no nedožila sa jeho dokončenia. Sto rokov po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy a usporiadaním hraníc po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie, však málokto myslí na  milostné avantúry atraktívnej ženy a na jej nezabudnuteľný výrok: „Po nás hoc´ aj potopa!“ Storočnicu výročia Trianonu si naši južní susedia pripomínajú v inom kontexte. Aktivista Svetového zväzu Maďarov zbierajúci podpisy na podporu zrušenia „potupného mierového diktátu“ v budapeštianskom podchode pri západnej železničnej stanici kolektívnu pamäť ľudí nostalgicky oživuje heslom: „Trianon nie je večný. Nie je vytesaný do kameňa!“

 

Napriek všetkému čo nám história odhaľuje, národy v Karpatskej kotline sú názorovo rozdelené. Vnímame dve antagonistické skupiny. Jedna sa odvoláva na historickú nespravodlivosť, ktorá sa dá odčiniť iba návratom do pôvodného stavu integrity niekdajšieho Veľkého Uhorska. Do tejto skupiny sa hlásia všetci, čo sa ani po sto rokoch nedokážu triezvo postaviť zoči-voči 4. júnu 1920.  Nezabúdajú na historické poníženie národa a nedokážu vyargumentovať, čo by bolo bývalo v tom čase spravodlivejšie. A čo aj po mnohých analýzach je pozoruhodné, príčiny rozpadu monarchie nedokážu ani racionálne analyzovať. O reflexii podielu viny priamo zainteresovaných do tvorby povojnového politického usporiadania pomerov v strednej Európe ani nehovoriac. Obyvateľstvo v okyptenej krajine je kŕmené ilúziou možných návratov a vierou, že na tragédii Trianonu vládnuca mocenská trieda Uhorska nenesie nijakú vinu. Čo sa dialo v multietnickej krajine pred Trianonom ich nezaujíma. Pravdu a odpovede na otázku, prečo veľmoci a nástupnícke štáty boli voči Uhorsku po prehranej vojne „nespravodliví“, apriori odmietajú. Povojnové usporiadanie Európy v kauzálnych súvislostiach pokladajú za bezprecedentné zdeformovanie medzinárodného práva. Diskusie o téme, že každá vojna je rizikom a –, že po prehratej vojne víťazi majú v rukách silnejšie tromfy a využívajú prednostné právo ponúknuť určitý druh aj nespravodlivého mieru – sú márne. Historický poznatok, že národy sa nehrnú do zbytočných rizík, nenachádza ozvu. Myslenie v tejto citlivej téme oklasifikoval  maďarský národohospodár (Sándor Kopátsy) hodnotením, že „…kto po prehranej vojne požaduje spravodlivosť, ten zostáva iba zástancom vojen“. Poučením je, že rizikom každej vojny je nemožnosť počítať po porážke so spravodlivosťou.

V súvislosti s príčinami rozpadu monarchie je viac nezodpovedaných otázok. Prečo šlo Uhorské kráľovstvo oduševnene do vojny? Veď výstrelmi v Sarajeve sa neriešili nijaké uhorské záujmy. Chcelo byť ešte „väčšie“? Prečo šli Maďari do Srbska? Prečo sa postavili na stranu tých, ktorí 1. svetovú vojnu vyvolali? Hrnúť sa s veľkou vervou do vojny a očakávať aj v prípade porážky spravodlivosť, je nepochopiteľné až absurdné. To je problém skupiny nostalgicky túžiacich po časoch návratu „Veľkého Uhorska.“

Pripomeňme si ešte čo sme si z dejepisu zapamätali o udalostiach spred 100 rokmi. Keď vedenie CaK monarchie priznalo porážku vo vojne, potom následná vyjednávacia taktika grófa Alberta Apponyiho a spol. vo Versailles mala byť založená na princípe sebaurčenia zúčastnených národov vrátane Uhorska. Zásada sebaurčenia – uplatňovaná aj pre väčšinový maďarský národ – mohla pôvodné územie Uhorska rozdeliť skôr na spravodlivejšom etnickom princípe vnútri Karpatskej kotliny. Spravodlivejší Trianon by znamenal, že Uhorsko stratí Chorvátsko, časť Vojvodiny, väčšiu časť Sedmohradska, časť Horného Uhorska (Felvidéku), Báčku aj Banát. Keby „vyjednávači“  presadzovali princíp sebaurčenia, boli by schopní udržať územia, na ktorých v prevažnej miere žili etnickí Maďari spolu so Slovákmi, Nemcami, Rumunmi, Srbmi a Rusinmi. Problémy by samozrejme ďalej pretrvávali s menšinami, ktoré by na takom teritóriu zostali. Existujú prepočty, že v takom prípade by rozloženie Maďarska dosahovalo 120 000 km2 s 12 miliónmi obyvateľov (teda namiesto 93 000 km2 s 7 600 000 obyvateľmi). Bolo by to znamenalo, že Trianon by neodtrhol „nespravodlivo“ 2/3 rozlohy pôvodného územia a väčšiu polovicu obyvateľstva, ale iba 1/5 rozlohy a 1/4 obyvateľstva. Maďarskí historici dnes tvrdia, že vo Versailles bola na negociáciu takého rozdelenia šanca. Maďari ju nevyužili a o uplatnenie zásady sebaurčenia pre všetkých sa na začiatku ani neusilovali. Bojovali o všetko pôvodné. Dostali ponuku od víťazov. Výsledok však dodnes nazývajú historickou krivdou. Zaoberať sa požiadavkami národov okolo rokovacieho stola a vnímať ich ako dôsledok predchádzajúcej uhorskej politiky, nepokladala maďarská reprezentácia za oprávnené.

Po sto rokoch sa v maďarskom myslení nič nezmenilo. Uvedomenie si, že po každej prehranej vojne akúkoľvek „spravodlivosť“ treba hodnotiť vo formulke „príčina – následok“, absentuje. Historik Ignác Romsics (Trianonská mierová zmluva, Kalligram, 2006) píše objektívne o rozporoch medzi národmi Rakúsko-Uhorskej monarchie a ich oprávnenej túžbe práva na sebaurčenie. Je pozoruhodné, že maďarské intelektuálne kruhy priznávajú, že zásadu sebaurčenia národov vo svojich dlhých dejinách v Uhorsku nikdy neprijali a v praxi ani neuplatňovali. Najmä nie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Treba vedieť, že téma sebaurčenia, podobne ako požiadavka referenda sa v Trianone objavila vo chvíli poslednej záchrany, keď maďarská delegácia videla, že pôvodné Veľké Uhorsko nezachráni. Piati grófi – Albert Apponyi, Pál Teleki, István Bethlen, Imre a István Csákyovci – nastolili potrebu uplatňovania zásady sebaurčenia len ako záchranný manéver pre nedotknuteľnosť pôvodného územia Uhorska. Problém emotívne prezentovali ako historické právo „na tisícročné vlastníctvo územia.“ To, čo Maďari žiadali pre seba, neboli schopní priznať iným. Odmietnutie práva na sebaurčenie pre národy v Uhorsku sa stalo tragickým vtedy, keď po prehranej vojne iná možnosť už neexistovala. Pre zúčastnené strany v Trianone bola zásada sebaurčenia prioritnou otázkou. Ten, kto túto zásadu obojstranne neprijal s tým sa seriózne nerokovalo. História Veľkého Uhorska svedčí o tom, že oddávna existovalo úsilie utvoriť homogénny maďarský štát, pričom nezáležalo na tom, kto stál na jeho čele. Či to bol Kálmán Tisza, Mihály Károlyi, komunista Béla Kun, István Bethlen či Miklós Horthy. Princíp sebaurčenia však nebol nikdy v maďarskej politike aktuálny. Politici, Uhorska pred či po Trianone, v akceptácii práva menšín vždy videli vždy iba zradu vlastného národa a nikdy nenašli na to odvahu.

Skupina, ktorá ešte aj v 21. storočí argumentuje tézou „historickej krivdy“ sa opiera o mocenskú prax vládnucich elít Veľkého Uhorska, že uplatňovanie obojstrannej zásady sebaurčenia pre víťazov aj nástupníckych štátov sa nemohla akceptovať z etnických aj politických dôvodov, lebo ju Maďari odmietali počas svojej tisícročnej existencie. Podobné názory počuť aj o realizácii demokratického ľudového hlasovania. Maďarskí historici, ale aj súčasní politici, vyčítajú tvorcom mierovej zmluvy, že neakceptovali požiadavku na usporiadanie plebiscitu na územiach kde žili maďarské menšiny (Slovensko, Sedmohradsko, Podkarpatská Rus, Vojvodina). Zabúdajú však na to, že by to bolo pri rokovaniach v Trianone márnym pokusom, lebo v Uhorskom kráľovstve mechanizmus všeľudového hlasovania nebol nikdy vyskúšaný. Najvyššia rada v Trianone túto možnosť Maďarom odmietla s odôvodnením, že referendom by sa iba potvrdilo predchádzajúce dobrovoľné rozhodnutie národov opustiť Uhorsko. Maďarská politika obhajovala zašlú históriu a jej protagonisti neboli schopní akceptovať zmenu geopolitickej paradigmy. Príklad mesta Šopron a jeho okolia, ktoré na základe referenda zostal v roku 1921 Maďarom  je irelevantný lebo sa odohral po podpise mierovej zmluvy a po násilnom obsadení sporného územia maďarskými paramilitantnými gardami a vyhlásení Litavského bánstva (Lajtabánság).

Prípravy na oslavy storočnice Trianonu sa začali na základe uznesenia maďarského parlamentu dňa 18. 6. 2019. Sté výročie Trianonu bol vyhlásený za „Rok národnej  spolupatričnosti.“ Iniciátorom návrhu pre politické rozhodnutie bola Maďarská stála konferencia. Vláda Viktora Orbána reagovala pohotovo na výzvu a už v auguste 2018 vypísala súťaž na primerané umelecké stvárnenie pamiatky tejto trúchlivej historickej udalosti  na Kossuthovom námestí v Budapešti. V apríli 2019 zverejnili víťazný projekt pamätníka v podobe architektonickej kompozície vo forme 100 metrov dlhého, 4 metre širokého a 4 metre hlbokého tunela zapusteného do zeme, so vstupnou rampou z Kossuthovho námestia. Architektonický artefakt je roztiahnutý smerom k priečnej Honvéd ulici a uzatvára Alkotmány ulicu, ktorá sa vďaka tomuto riešeniu zmenila na slepú ulicu. Prístup na námestie je len pre  chodcov, po bočných chodníkoch ulice. Dielo má pripomínať trianonský „mierový diktát“, bez symbolov iredentizmu. Do kamennej steny budú vytesané maďarské názvy všetkých osád podľa stavu v dobe sčítania ľudu Uhorského kráľovstva z roku 1913. Mená 12.537 mien miest a dedín budú uvedené v  maďarskom znení podľa unifikácii z roku 1898. Má to byť akási symbolika, ktorá vyjadruje jednotu Maďarov v Karpatskej kotline od Bratislavy až do Nového Sadu, z Mukačeva do Eisenstadtu a z Kluže do Osijeku. V priesečníku týchto ciest budú vytesané názvy miest a dedín okypteného Maďarska. Tunel smeruje do podzemnej sály s večným plameňom a je chránený rozštiepeným blokom žuly. Plamene, ktoré už nedokážu nalomený kameň spojiť. Vhodná symbolika procesu ireverzibility. Cena diela je vykalkulovaná na  5 mld HUF (16 mil Eur).

Budapeštiansky pamätník Trianonu pripomína pamätník holokaustu v Berlíne, kde cesta vedie taktiež do podzemia a ústi v súmraku slnečného mesta, čo navodzuje pocit klaustrofóbie. Depresívny zážitok vyvoláva aj Washingtonský pamätník americkým obetiam vojny vo Vietname, aj keď je postavený na otvorenom trávniku. Trianonský tunel chce navodiť pocit spolupatričnosti, v skutočnosti však pripomína cintorín. Nazdávam sa, že umelecký zážitok z priestorových architektonických artefaktov by mal zanechať pozitívne emócie. Cesta z podzemia v Berlíne naviguje návštevníka k demokratickému Nemecku. Stena vo Washingtone smeruje od smrti k životu. Turista na konci tunela v Budapešti vchádza do „údolia bolesti“ a vníma nezmeniteľnú realitu – rozbitý masív žuly.

Je chvályhodné, že nepripomína iné trianonské kreácie, ktoré zaplavili maďarské osady za posledné tri desaťročia. Názorným príkladom takýchto artefaktov je pamätník odhalený v roku 2008 Slovákmi založenom dolnozemskom meste Békéšska Čaba, pripomínajúci gilotínu, ktorá padá na mapu Veľkého Uhorska.

Rampa z Kossuthovho námestia nepredstavuje nezrozumiteľný artefakt ani rozbitú mapu Uhorského kráľovstva, čo povzbudzuje. Neohúri golgotský kríž, náhrobný kameň s korunou Sv. Štefana, Sikulskú bránu či alegorické vyjadrenie nevinného utrpenia v podobe ženskej postavy alebo túžbu po pomste. Národy, ktoré zažili spoločnú históriu v Uhorsku určite ocenia, že Orbánova vláda tento krát skrotila neskrývanú emocionálnu vlnu iredentizmu. Opatrnosť pri zdôrazňovaní „niečo dosiahnuť, či aspoň zmeniť“ bola nahradená zdravým rozumom. Napriek všetkému „istá trauma z príbehu Trianonu zostáva“ – napísal Péter Hamvay v článku Orbánova rada pre oslavy storočnice Trianonu (HVG, 21.1.2020). Čaká nás zaujímavá budúcnosť a nemenej kreatívne komentáre turistických sprievodcov. Interpretácie zmyslu tohto pamätníka budú určite viacznačné.

Autorovi článku nedá začať s dojmami vzhliadnutia pamätníka k storočnici Trianonu, ktorý bude umiestnený medzi palácmi z obdobia bývalej monarchie. Zo schodov parlamentu nič nevidno – iba rampu klesajúcu do podzemia. Príchodom k budove parlamentu od Dunaja sme zneistení, lebo najprv nás upúta obnovená socha bývalého predsedu uhorskej vlády po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Gyulu Andrássyho a jeho  jazdecký kôň, ďalej vztýčený kôň II. Ferenca Rákócziho. Obďaleč zase sochárska kompozícia s Lajosom Kossuthom. Slávne osobnosti, ktorí tvorili históriu Uhorska. Pred rokmi sme v tomto priestore s obdivom vnímali aj skulptúry prezidenta prvej Maďarskej republiky Mihálya Károlyiho a martýra revolúcie v roku 1956, Imre Nagya, ktoré záhadne zmizli z námestia a boli nahradené obnovenou sochou predsedu uhorskej vlády na konci dualizmu, Istvána Tiszu a pamätníkom obetiam červeného teroru.

A keď sa pozriete na priečelie budovy parlamentu, tak vás prekvapí skompletizovaná galéria erbov uhorských miest. V rámci príprav na oslavy storočnice totiž kunsthistorici zistili, že predkovia, ktorí postavili honosnú budovu uhorského snemu neodviedli poctivú prácu a galériu erbov na fasáde nedokončili. Absentujú na nej erby 120 uhorských miest. Sté výročie Trianonu teda poskytlo možnosť nápravy a galériu doplnili aj erbmi Dolného Kubína, Zlatých Moraviec, Dobšinej, Nových Zámkov, Gelnice, Spišskej Novej Vsi, Šiah, Jelšavy, Levíc, Lučenca, Revúce, Nitry, Popradu, Rimavskej Soboty, Šamorína, Spišských Vlachov a Spišského Podhradia. Doplnená galéria erbov bude slávnostne odhalená taktiež 4. júna t. r.

Až potom smerujete k rampe pamätníka Trianonu, ktorý už pri vstupe upozorňuje na niečo, načo by ste nemali zabudnúť. Čítate názov svojho rodiska v maďarčine a zistíte, že ste na hodine cudzieho jazyka a zabudli ste doma špeciálny slovník. Umelecké dielo generácie Viktora Orbána upozorňuje svet na to čo Maďarom kedysi patrilo. Nedokážeme sa zbaviť myšlienky, že reprezentuje skôr problematické vládnutie fideszovskej garnitúry. Čo komunikuje pamätník Trianonu naozaj? Iluzórnu medzinárodnú skrivodlivosť a krádež?

Problém strany Fidesz spočíva v tom, že interpretáciou minulosti polarizuje spoločnosť. Slepo oddaní spolupútnici Orbána sú presvedčení, že maďarský politik s takým talentom a štátnickým rozhľadom ako on sa narodí iba raz za tisícročie. Preto by mal konať. Petöfiho výzva „Itt az idő, most vagy soha!“ (Nastal ten čas, teraz alebo nikdy!) sa stáva pre tvrdé krídlo Fideszu príležitosťou, ktorá sa už nemusí zopakovať. Dnes nikto nevie ako sa Maďari s názorovou polarizáciou v otázke  „historickej krivdy“ vyrovnajú. Preto Rok národnej spolupatričnosti pri storočnici Trianonu je pre Viktora Orbána skôr problém. Ak bude Orbán frustrovať tábor tvrdých   postojov nerealistickými návrhmi o vyrovnaní sa s minulosťou, jeho pozícia sa v úlohe vodcu národa bude devalvovať. To nie je slovenský pohľad na súčasnú politiku Maďarska, ale hlas nemenovaných intelektuálov v krajine Viktora Orbána.

Niektorí politici Fideszu zdôrazňujú, že náprava následkov Trianonu je možná iba reintegráciou všetkých Maďarov v Karpatskej kotline. K tomuto účelu boli prijaté zákony o zjednodušenom navrátení maďarského štátneho občianstva Maďarom žijúcim mimo územia súčasného Maďarska. Vláda vytvorila rôzne inštitúcie na podporu spolupatričnosti a jednoty rozdeleného maďarského národa (ako Fórum maďarským parlamentných poslancov Karpatskej kotliny, Stála maďarská konferencia, Zväz mnohopočetných maďarských rodín a pod.) ako aj systém poskytovania obrovských finančných prostriedkov na podporu maďarských podnikateľských subjektov v susedných krajinách, pomocou ktorých sa má vytvoriť jednotný ekonomický priestor karpatskej kotliny na budovanie predškolských a školských zariadení s maďarským vyučovacím jazykom v susedných štátoch. Extrémistom sa takáto metóda nápravy trianonskej krivdy zdá nedostatočná. Volajú po radikálnejšom riešení a vystúpili s požiadavkou, aby parlament anuloval zákon z roku 1921, ktorým bola ratifikovaná Trianonská mierová zmluva. Celosvetový zväz Maďarov a Spoločnosť Trianon v roku 2018 zahájili celonárodnú petíciu na revíziu Trianonu. Plánom je získať do 4. júna 2020 jeden milión podporovateľov. Do konca februára 2020 nazbierali 200 tisíc podpisov. Iniciátorom petície je aj historik Ernő Raffay, ktorý tvrdí, že „Trianon nie je uzavretá kapitola a hranice nemožno pokladať za nemenné. Maďari sa konečne musia rozhodnúť aké postoje treba k problematike zaujať.“

Podpredseda vlády Zsolt Semjén na druhej strane sa vyslovil, že spomienkové aktivity v Roku národnej spolupatričnosti sa nemajú  „preháňať“ – aby sa nestali zámienkou pre vyvolanie šovinistických reakcií na strane susedných štátov. Oslavy majú trvať len do 4. júna a spomienky sa ukončia otvorením Pamätníka Trianonu. „Namiesto trianizovania potrebujeme spolupracovať so susedmi a posilňovať Strednú Európu“, vyhlásil premiér Orbán. Niečo sa v Maďarsku predsa len zmenilo. Pred rokmi Orbána vozili autom po krajine s nálepkou mapy Veľkého Uhorska, dnes sa usiluje o spoluprácu s nástupníckymi štátmi Veľkého Uhorska – Slovenskom, Rumunskom, Srbskom, Chorvátskom a Rakúskom a bojovať s nimi proti filozofii „dekadentného“ Západu a „pomýlenej“ Európskej únii.

Príprava na oslavy storočnice Trianonu nás neprekvapili. Orbánova vláda síce kopíruje mocenské maniere Veľkého Uhorska, hlavne horthyovského Maďarska, svetu však neuniká účel a zmysel vnucovania náhradných tém s cieľom zabudnúť na domáce problémy krajiny. Politika medzi dvoma svetovými vojnami bola zameraná predovšetkým na revíziu hraníc. Dnes, rozumne rozmýšľajúci Maďari už vedia, že návraty do minulosti sú nereálne.

 

Nostalgicky zmýšľajúci Maďari, zahladení do minulosti si prenešťastné sté výročie Trianonu pripomenú na námestiach pri spustených vlajkách na pol žrdi a pri dunivých tónoch kostolných zvonov, ktoré sa rozzvučia 4. júna presne o 16:30 hod. v trvaní 100 sekúnd na vežiach všetkých chrámov Maďarmi obývaných miest a dedín, v oblasti Karpatskej kotliny. Iniciatívou, upozorniť maďarstvo na nenávratnosť dejín, výrazným zvukovým efektom, vyšiel budapeštiansky Zväz kresťanských intelektuálov (sic!)

Lekcie z fortieľu prežitia

16.05.2018

„Od svojho otca som sa naučil umeniu prežiť“ – George Soros Otec známeho finančníka a filantropa Georgea Sorosa, Tivadar Soros, napísal knihu o utrpení maďarských Židov počas holokaustu. Kniha vyšla pod názvom Álarcban – Nácivilág Magyarországon (V maske – Svet nacistov v Maďarsku, Budapest, 2002). Kniha sa objavila na maďarskom vianočnom knižnom trhu v roku [...]

Maďarsko na rázcestí reality či ilúzie?

09.06.2017

Nič lepšie nevysvetli fakt, že Maďarsko sa stáva staronovým satelitom Ruskej federácie, ako obnovená viera vlády Viktora Orbána, že Vladimír Putin im v Karpatskej kotline zaručí vysnenú budúcnosť . Ruská federácia poskytla Maďarom 10 miliardový úver (v euro) na dostavbu jadrovej elektrárni v Paksi. Nevieme čo na oplátku prisľúbil Orbán. Barterové [...]

Maďarský iliberalizmus pod mikroskopom

30.05.2017

Maďarský iliberalizmus pod mikroskopom Štefan Markuš Európsky parlament (EP) 17. mája t. r. prijal uznesenie, v ktorom konštatoval, že v Maďarsku sa kazí demokracia, narúšajú sa zásady právneho štátu a obmedzujú sa základné práva občanov. Poslanci odhlasovali návrh aktivovať článok 7 Lisabonskej zmluvy, ktorým EÚ stráži svoje hodnoty. Maďarsku odporúčajú [...]

PREZIDENTKA čaputová

Čaputová: Pri celoplošnom testovaní nesmie byť ohrozené zdravie občanov

27.10.2020 16:34

Podľa slov prezidentky nesmie byť ohrozené ani fungovanie nemocníc.

Naď,

Celoplošné testovanie sa začne už od siedmej hodiny ráno. Naď vysvetlil podrobnosti

27.10.2020 16:02, aktualizované: 16:32

Testovať sa bude od soboty do nedele, a to v čase od 7.00 do 22.00 hodiny, pričom posledný ster sa bude odoberať o 21.30 h.

zdravotníctvo, lekár, nemocnica, sestrička, ambulancia

Zdravotnej starostlivosti na Slovensku hrozí kolaps, upozorňuje iniciatíva

27.10.2020 14:11

Návrh rozpočtu na rok 2021 podľa iniciatívy Stop hazardu so zdravím neprináša nádej na zlepšenie situácie.

koronavírus, testovanie, Orava, certifikát, COVID-19

Orava tri dni na testy, celé Slovensko dva. Štát zvyšuje tlak

27.10.2020 13:00, aktualizované: 15:15

Urobím všetko pre úspech testovania, ale keď raz vyjdú najavo okolnosti prípravy tejto „operácie“, nezostane kameň na kameni, napísal Miroslav Kollár (Za ľudí).

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 11804x
Priemerná čítanosť článkov: 2361x

Autor blogu

Kategórie