stefanmarkus

Otázka zaznieva na verejných besedách aj pred masmediálnymi reportérmi. Kladie ju Andor Šándor, český expert na problematiku terorizmu. Problém ostáva väčšinou nezodpovedaný. Bezpečnostný analytik však naznačuje, že motivácia samovražedných atentátnikov je komplexný fenomén a iba zdanlivo súvisí s problémom multikulturalizmu.

Dôsledky spolunažívania inakosti kultúr v Európe sa začali vynárať na pozadí náboženského a národného povedomia už po skončení I. svetovej vojny. Michael Novak[1] po II. svetovej vojne predvídal, že najmocnejšími  prúdmi spoločenského vývoja „koncom 20. storočia budú náboženstvo a nacionalizmus.“ Problémy multikuturalizmu toho času s obľubou spájame s aktivitami Islamského štátu. Výzva moslimských štátov na Blízkom východe do svätej vojny (džihádu) nám do určitej miery pripomína históriu vojnovej Slovenskej republiky. Pociťujeme, že sa oživuje staré heslo „Za Boha, za národ“, ktoré oduševňuje staršiu slovenskú generáciu a prebúdza vášne mladej generácie. To, čo dnes pozorujeme v krajine pod Tatrami je vari dôsledok kauzy, týkajúcej sa náboženstva a národného povedomia?

Neželané prejavy multikulturalizmu vo všeobecnosti vznikajú v interakcií domácej kultúry a tej exportovanej z cudziny. Problémy pri „zmiešavaní kultúr“ nie sú nové, a reagujeme na ne celkom prirodzene. Uvedomujeme si, že v dobe postmoderna a v podmienkach neoliberalizmu nadobudli charakteristické črty, ktoré sú už neodvrátiteľne. Sprevádzajúce javy vyvoláva globalizácia a demografická evolúcia národných spoločnosti. Dôsledky neželanej interakcie rôznych kultúr vnímame však  s podozrievaním. Je prijímaný ináč „domácimi“ ako „prichádzajúcimi“, nech by imigranti hľadali bezpečie pred vojnou, prenasledovaním, alebo túžili iba po zlepšení ekonomickej situácie. Ideálom by bolo, keby spájanie kultúr neviedlo ku konfliktom, ale ústilo do koexistencie. Bolo by ideálne, keby spolunažívanie odlišných kultúr, sa zavŕšilo integráciou, výnimočne až asimiláciou, rešpektujúc pritom menšinové práva aj dôstojnosť žiadajúcich o azyl. Na Slovensku evidentne pretrváva obava, že projekt spájania kultúr neskonči splynutím väčšiny s „prichádzajúcimi“. Poukazuje sa pritom na vleklý problém s integráciou rómskej kultúry. Na Slovensku by sme sa zrejme uspokojili aj so zmysluplnou mierovou koexistenciou.

Problémom spolunažívania je, že dobrovoľne prijímaná alebo kvótami nanútená iná kultúra do prostredia väčšinovej kultúry s plynúcim časom môže vygenerovať neželanú ideológiu, alebo politický program, čo vývoj smerujúci k integrácii začne ohrozovať. Obava, že aj kontrolovaná evolúcia k zmysluplnému multikulturalizmu sa môže zvrátiť a vyvolať neželaný efekt, pretrváva predovšetkým u politických elít. Politici si neželajú riešenia, ktoré latentne skrývajú konflikty. Navrhujú problém riešiť prevenciou. Otázkou je, či dômyselná výchova k tolerancii mladej generácie povedie k cieľu a uspokojí domáce prostredie. Zmysluplná výchova k tolerancii, aj keď v praxi ešte nevyskúšaná, by mala byť programom dňa.

Francúzsky esejista Charles Péguy[2] (1873-1914) bol popredným bojovníkom proti intolerancii. Brojil proti krivde, klamstvu a zjavnej skrivodlivosti. „Človek nesmie tolerovať zlo“ – je zmyslom jeho výzvy. Polícia nemôže tolerovať pirátov na cestách a súdy musia nekompromisne trestať korupciu. Požiadavka nulovej tolerancie k všeobecne uznávaným etickým normám musí zostať prioritou politiky a programom všetkých parlamentov sveta. Problémom je, že implementovanie Péguyovej filozofie do reálneho života, väčšinové obyvateľstvo pokladá za ilúziu.

Otázkou je, či výchova k tolerancii inakosti a k intolerantnosti voči zlu je bezpečnou cestou, ktorá by slovenskú spoločnosť priviedla k akceptácii nehomogénneho konglomerátu domácej a cudzej kultúry. Bude hypoteticky zjednotená multikultúra vývojom nasmerovaná k tej domácej alebo k tej exportovanej? Nazdávam sa, že obava pred islamizáciou Európy je neoprávnená. Najmä preto, lebo kultúrne vývojové trendy spoločnosti nemožno principiálne regulovať.

Nespochybniteľne, vo vývoji etnickej znášanlivosti a tolerantného správania sa k inonárodným kultúram nastal v strednej Európe istý pokrok. Etnické rozdiely pri integrácii, samy o sebe, prestali byť zdrojom neriešiteľných problémov. Príkladom je náš južný sused. Maďarmi sa oddávna cudzí občania stávali nie na etnickej príslušnosti, ale z vlastného rozhodnutia. V bývalom Uhorskom kráľovstve (aj v podmienkach dvojmonarchie) na základe tohto princípu sa národnostne menšiny dokázali viac-menej uspokojiť. V demokratických podmienkach politické reprezentácie Maďarska s hrdosťou prehlasujú, že s priznaním kolektívnych menšinových práv sú problémy s inakosťou riešiteľné, zachovávajúc pritom ich národné aj kultúrne identity. Prekvapuje však to, že administratíva Viktora Orbána doteraz vychválené integračné nástroje teraz obmedzuje stavaním hraničných plotov. Napriek dobrým príkladom z minulosti v kresťanských cirkvách Karpatskej kotliny sa objavili nebezpečné protiintegračné tendencie, proti ktorých nie sme imúnni ani na Slovensku. Príčinou tejto filozofie je pravdepodobne iná stránka fenoménu, ktorá sa vynára v štátoch s väčšinovým kresťanským obyvateľstvom. Mám na mysli problém náboženskej rôznorodosti strednej Európy.

Náboženstvo môžeme definovať podľa jeho obsahu alebo funkcie[3]. Podľa prvej je náboženstvo vierou v nadprirodzenú bytosť, riadiaci svet a ľudský život. Podľa druhej je to presvedčenie o svete, ktorému podlieha myslenie a konanie človeka.  Monoteistické náboženstvá (kresťanstvo, judaizmus a islam) sú náboženstvami v prvom i druhom slova zmysle. Rozšírený sekulárny humanizmus možno tiež považovať za náboženstvo, pravda, iba v druhom zmysle slova. Je to systém, ktorý  má svoj morálny kódex (prevažne odvodený z judeo-kresťanskej tradície) aj svoje tabu, neverí však v nadprirodzeno. V kontexte funkčnej definície náboženstva sme teda všetci „nábožní“ a líšime sa iba tým, v čo veríme a akého morálneho kódexu sa chceme, úspešne či menej, držať.

Podľa funkčnej definície náboženstva nám tu nejde o to ktoré náboženstvo je pravdivé, ale o to, ako môžu cirkvi a náboženské spoločenstvá spolunažívať. Je pochopiteľné, že monoteistické náboženstvá, ako aj sekulárny humanizmus zdôrazňujú svoje stupnice etických hodnôt. Práve preto podobnosť medzi etnickou a náboženskou príslušnosťou končí, lebo  etnické povedomie ešte neznamená odlišnosť vo vyznávaní etických hodnôt. Predsa Slováci a Maďari, alebo Valóni a Flámi sa môžu škriepiť pre malicherné záležitosti, v dnešnej dobe však málokedy preto, že vyznávajú rozličné morálne hodnoty, ktoré dedične nadobudli etnickou identitou.

Rôzne stupnice morálnych hodnôt odrážajú odlišnosť náboženskú a nie etnickú. Hinduizmus sa od kresťanstva výrazne odlišuje ale Indovia sa na ostrovoch Veľkej Británie dokázali integrovať bez toho aby stratili svoju náboženskú identitu. Bezproblémová integrácie odlišných kultúr silne závisí od miery tolerancie tak k náboženskej ako aj etnickej odlišnosti zúčastnených strán.

Národy strednej Európy si uvedomujú, že sú výrazne multireligiózni. Uprostred našich národných hraníc žijú katolíci, protestanti, kalvíni, pravoslávni, židia, a mnohé iné vierovyznania (aj s nádychom siekt). Jednotlivec však nikdy nemôže byť multireligiózny, aspoň nie v takom zmysle ako by mohol byť multietnický. Stredoeurópan ale proklamuje aj svoju multi-národnostnú identitu. Hrdo sa hlási napr. k nemecko-českej, slovensko-maďarskej, slovensko-českej, poľsko-ukrajinskej či k inej zmiešanej identite. Dnes sa už dokonca hlásime aj k európanstvu. Čo sa nás však citlivo dotýka je príslušnosť k cirkvi. Tá nikdy nebola spájaná s procesom integrácie národných štátov do štruktúr EÚ. Kým Európa bola rozdelená železnou oponou (politicky aj ekonomicky), náboženstvo malo v živote ľudí inú funkciu na jednej a inú na druhej strane opony – predovšetkým z politických a ideologických dôvodov. Komunistická totalita ignorovala problém náboženskej odlišnosti, ako typický prejav multikulturalizmu, aj keď latentne bol vždy prítomný. Veriaci človek, príslušník akejkoľvek konfesie, bol komunistami označkovaný ako „ideologicky nevyrovnaný“.

Po páde železnej opony sa situácia zmenila a nastali problémy, ktoré tvorcovia pôvodnej myšlienky zjednotenej Európy – francúzsky minister zahraničia Robert Schuman a nemecký spolkový kancelár Konrad Adenauer – ťažko mohli predvídať. Kultúrne trenice, ktoré nastali nespočívali iba na prebudenom nacionalizme, ale čoraz viac vychádzali z kultúrnej, predovšetkým náboženskej rôznorodosti. Príliv imigrantov v ostatnom čase nastolil nový problém. Domáci obyvatelia začali vnímať odlišnosť náboženskej orientácie utečencov, predovšetkým vyznávačov islamu. Treba si uvedomiť, že islam prichádza do nášho prostredia v čase demografického a náboženského úpadku pôvodného obyvateľstva. Európa je dnes už viac-menej ateistická a právom znepokojuje otázka, či ešte reprezentuje kresťanskú civilizáciu. Nejde fakticky o stret dvoch kultúr, islamskej a tej čo dnes ešte v Európe zostalo. Tento problém samozrejme nie je iba európsky.

Málokedy si uvedomujeme, že islamská kultúra je nábožensky viac-menej homogénna, a tým sa dnes podstatne líši od západnej, kde spolu nažívajú dve svetonázorové orientácie: kresťanská a sekulárne humanistická, pričom číselne a zdá sa, že aj ideologicko-politická prevaha za posledných sto rokov sa poznateľne presúva z prvej na druhú.

Teda už právom hovoríme o skrížení kultúr. Západnej a východnej či kresťanskej a islamskej. Ak už čelíme – ako západná kultúra – náboženskému konfliktu s islamom, potom kresťanská civilizácia je dopredu odsúdená na porážku. Kresťanský svet sa v minulosti už pokúšal o krížové ťaženie v mene kresťanského Boha proti Alahovi, a skončilo sa to veľmi zle. Kresťanstvo aj islam prešli počas storočí dramatickým vývojom. Štatistiky ukazujú, že počet kresťanov na zemi klesá práve v prospech vyznávačov islamu. A čo viac, skúsenosti potvrdzujú, že viera Alahových nasledovníkov je silnejšia ako viera kresťanov. Neprekvapí nás, ak s týmto tvrdením veľké kresťanské cirkvi nesúhlasia a budú poukazovať na iné štatistiky. Nepochybne začnú presviedčať, že v západnom svete pretrváva tradične silná viera v trojjediného Boha ako maják na pochybných cestách postmoderného sveta a, že iba viera v Boha biblie a tóry „drží“ ľudstvo ako-tak nad vodou a ochraňuje svet pred konečným morálnym kolapsom. Iba menšina apologétov judeo-kresťanskej tradície si uvedomuje, že Alahoví nasledovníci zostali dodnes dobrovoľnými martýrmi. Z presvedčenia sú pripravení sebazničenia. „Možno hroziť tým, ktorí nemajú strach? Možno dosiahnuť cieľ silou, keď  sám cieľ je silou? Možno trestať niekoho stratou života, ak život mu sám nie je hodnotou?“ – pýtal sa po kolapse dvojičiek na Manhattane maďarský esejista László Szále. Džihádistov  vlastne nemožno ani potrestať, lebo si sami necenia životy. Nech nikoho neprekvapuje, že moslimská kultúra vygenerovala inteligentných ľudí. Stali sa svetoobčanmi. Splodila ich bieda na neúrodnej púšti, ale vychovala ich nenávisť k bohatstvu a moci západnej civilizácie. Nezostali na púšti. Prišli poznávať svet západu, účelovo, aby ju mohli efektívnejšie ničiť. Svedčia o tom ich životopisy. Len si prečítajme CV nedávnych atentátnikov v Paríži, v Bruseli a inde. Tréningom medzi nami sa premenili na nástroje ničenia moderného high-tech sveta – na jedno použitie. Armáda Islamského štátu je zložená z takých jednotlivcov. Prešli premyslenou prípravou. Na problémy globalizácie reagujú globalizáciou. Okrem techniky globálneho sveta a svojej pevnej viery nevlastnia nič. Uverili, že príčinou ich biedy je náš blahobyt. Pre nich peniaze a bohatstvo nie sú dôležité. Ak sa k nim dostanú, potom presne vedia ako ich použiť na likvidáciu seba samých a „nevercov“. Aby neboli v budúcnosti už takí, ako sú sami, ani podobní ich obetiam. Zato ich čaká odmena, lono Alahovo. Nazývame ich diablami globalizácie. Ak prehrávame na poli morálky, neprehráme raz aj v boji za našu európsku identitu?

Odhodlanie k samovražedným útokom nie je vo svojej podstate výzvou do náboženskej vojny. Je volaním za iným svetom. Nazdávam sa, že vojna, ktorú Islamský štát vyvolal vo svojom vlastnom prostredí je vojnou sociálno-civilizačnou. Tá vojna je ľudskou túžbou po rovnakej šanci podieľať sa na zázrakoch moderného sveta.

Aké sú východiská pre utlmenie narastajúcich, zdanlivo neprekonateľných problémov pokojnej integrácie? Matematik a náboženský filozof George Virsik[4] navrhuje tri možnosti, ktoré by v budúcnosti mohli zvládnuť potenciálne nebezpečenstvo v Európe, kde už prebieha „súťaž“ medzi zástancami hodnôt tradičného kresťanstva, islamu a sekulárneho humanizmu.

Prvá možnosť vychádza z prostredia sekulárnych humanistov a je zatiaľ najviac prepracovaná. Humanisti hovoria, že všetky náboženstvá svojim obsahom sú rovnocenné a patria do psychologickej sféry. Keďže tradiční kresťania dnes už pociťujú, že kvantitatívne sú zdecimovaní  — humanisti predpokladajú, že podobný osud stihne aj islam. Je otázne, či je to schodná cesta. Predpoklad, že „osvietenské“ vymoženosti západu islam postupne skrotia a zasiahne ich sekularizácia je príliš hypotetická.

Druhá možnosť predpokladá vývoj k určitému európskemu islamu, ktorý v Nemecku reprezentuje Bassam Tibi[5]. Pod euro-islamom rozumie osvietený sekulárny humanizmus, ktorý prakticky ignoruje hodnoty kresťanstva a je k nemu viac rezervovaný ako k judaizmu. Otázkou je, či koncept euro-islamizmu bude prechodné bez kresťansko-islamského dialógu.

Tretia možnosť  je najmenej rozpracovaná. Vychádza z tézy, že kresťanstvo by mohlo zohrať úlohu katalyzátora v procese poeurópštenia islamu. V podstate je syntézou prvých dvoch návrhov. Kresťanstvo, na rozdiel od sekulárneho humanizmu, má s islamom spoločnú nielen vieru v Boha ale aj mnoho spoločných teologických dôrazov, ktoré na „reformáciu“ iba čakajú (zrovnoprávnenie žien, tolerancia k inovercom, liberálne politické doktríny, atď). Skutočnosť, že Korán a  Mohamedová reforma arabského pohanstva je založená na židovsko-kresťanskej tradícii je vhodnou platformou pre zmysluplný dialóg[6].

Prebiehajúca súťaž má smutnú perspektívu. Dokáže Európa pre svoju záchranu sa zmysluplne meniť a pritom neustupovať od zjavenej biblickej pravdy zanechanej zakladateľom kresťanstva ? Odpoveď na takú otázku vnímame zatiaľ príliš hmlisto.

Štefan Markuš

[1] M. Novak, The New Ethnicity, the Cosmopolitan Ideal, the Pluralistic Personality, Sydney 1982

[2] Ch. Péguy, Eseje,Vydavatelství Votobia 1993

[3] G. Virsik, http://www.gvirsik.de/Multikultura.pdf

[4] R. Virsik, Koniec Európy, ako ju poznáme, Kolínske listy, Október 2015

[5] Pozri: http://www.cafebabel.com/en/article.asp?T=T&Id=2906

[6] R. Macúch, Islam a kresťanstvo, Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1951