„Od svojho otca som sa naučil umeniu prežiť“ – George Soros

Otec známeho finančníka a filantropa Georgea Sorosa, Tivadar Soros, napísal knihu o utrpení maďarských Židov počas holokaustu. Kniha vyšla pod názvom  Álarcban – Nácivilág Magyarországon (V maske – Svet nacistov v Maďarsku,  Budapest, 2002). Kniha sa objavila na maďarskom vianočnom knižnom trhu v roku 2002. Tivadar Soros ju pôvodne napísal v esperante (jazyk si osvojil v ruskom zajatí počas I. svetovej vojny) pod názvom Maskerado cirkau la morto: Nazimondo en Hungarujo. Vyšla v roku 1965 v Španielsku (na Kanárskych ostrovoch) pod pseudonymom Teodoro S. Schwartz. Anglický preklad knihy uzrel svet v roku 2000 v USA – už po smrti autora (v preklade Humphreya Tonkina). Do maďarčiny dielo preložil István Ertl. Anglický aj maďarský preklad je uvedený krátkymi predslovmi jeho dvoch synov:  Pála a Györgya, ako aj španielskeho vydavateľa.

Podnadpis knihy – Svet Nacistov v Maďarsku – nespochybniteľne naznačuje  o aký druh literatúry ide. Od iných holokaustových dokumentov sa text T. Sorosa výrazne líši. Na najväčšie rozdiely upozorňuje v predslove knihy syn autora, americký miliardár George Soros. Hovorí: „Od svojho otca som sa naučil umeniu prežitia“. Kniha je vskutku návodom, ako prežiť v časoch nacistického prenasledovania. Je sprievodcom v časoch, kedy život jedinca je odsúdený na nebytie.

Autor v knihe jednak reflektuje svoje postoje k nezmyselnému prenasledovaniu Židov a osobným konaním v období holokaustu vyzýval iných napodobiť jeho metódy. Istou záhadou je prečo knihu napísal v jazyku esperanto. Najprirodzenejším vysvetlením je azda skutočnosť, že úspešný budapeštiansky advokát, židovského pôvodu, bol oddaným fanúšikom umelého jazyka. Založil klub esperantistov a bol vydavateľom prvého literárneho časopisu v esperante v strednej Európe. Periodikum Literatura Mondo začalo vychádzať v roku 1922 a stal sa médiom, ktorým popularizoval esperanto. Otec Soros svoje prvé literárne pokusy (najmä dramatické opisy svojho úteku zo zajatia na Sibíri) publikoval výlučne v esperante. Pravidelne sa zúčastňoval na kongresoch esperantistov po celom svete. Veril, že v obnovenej Európe zjednocujúcim jazykom raz bude esperanto. Kniha Maskerado bola po Denníku Anny Frankovej (publikovanom v roku 1947 po holandsky) druhou ucelenou knižnou publikáciou o holokauste. Je zaujímavé, že Maskerado ako aj Denník zostali pomerne dlho prístupné len obmedzenému počtu gramotných čitateľov v uvedených jazykoch. Je všeobecne známe, že ľudia, ktorí prežili šoa neboli schopní na slobode okamžite reflektovať prežitú hrôzu. Spomienky začali literárne spracovávať až po časovom odstupe (Imre Kertész, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, svoju Bezosudovosť dokázal napísať až po 30-ročnom odstupe po oslobodeení z Buchenwaldu). Maskerado bola predsa prielomom, tak vo svete esperantistov ako aj v oblasti holokaustovej literatúry. Nesmieme zabudnúť, že vyšla v Španielsku za vlády generála Francisco Francoa. Sorosov vydavateľ, Juan Régulo Pérez (takisto nadšený esperantista) bol dlhoročným Francovým väzňom. Pérez vedel, že celá rodina „vynálezcu“ esperanta – poľského očného lekára Ludwika Lazara Zamenhofa – bola zlikvidovaná v treblinskom koncentračnom tábore. Osobná skúsenosť otca Sorosa z prenasledovania Židov a navyše sprostredkovaná z prostredia Maďarska a situácia v Španielsku, kde fašizmus v tom čase ešte prežíval, bola silnou motiváciou pre vydanie knihy. Pérez v predslove k prvému vydaniu v esperante to aj dosvedčuje. Knihu pokladali obaja, Tivadar Soros aj Juan Pérez, za obžalobu, ktorou hovorili v mene rodiny Zamenhofa, ako aj v mene všetkých umučených Židov, a nepochybne ju  adresovali aj diktátorovi Francovi.

Kniha Tivadara Soroas oboznamuje čitateľa o udalostiach pomerne krátkeho časového obdobia jedenástich mesiacov. Autor plasticky opisuje príkorie maďarských Židov od marca 1944 (obsadenie Maďarska vojskami SS a príchod Adolfa Eichmanna do Budapešti) do januára 1945 (príchod Červenej armády do Budapešti).

Jedenásť mesiacov hrôzy otec Soros delí do troch etáp. Eichmann začal deportáciou Židov ku koncu apríla 1944. Do júla 1944 stihol vypraviť 147 vlakových súprav a deportovať 437-tisíc maďarských vidieckych Židov do likvidačných táborov. Budapeštianskych  Židov gestapo sústreďovalo do tzv. hviezdičkových domov (žltou hviezdou označené domy). Podľa Tivadara Sorosa toto obdobie bolo prvou etapou Endlösung-u v Maďarsku.

Druhá etapa Endlösung-u sa týkala výlučne osudu budapeštianskych Židov. Trvala od júla do októbra 1944. Rumuni prestúpili na stranu spojencov. Eichmann z Budapešti odcestoval a Miklós Horthy otvorenejšie zmierňoval utrpenie miestnych Židov (jeho manželka bola údajne polo-židovka), odvolal premiéra László Bárdossyho spolupracujúceho s Eichmannom. Premiérom sa stal politický odporca nacizmu, Miklós Kállay. Neodvlečení Židia sa nádejali, že Horthy zakáže transporty do Osvienčimu. Tie vskutku prestali.

Tretia etapa priniesla ale zvrat (trvala od októbra 1944 do januára 1945) a bola obdobím najväčšieho hororu. Horthy odoprel ďalšiu spoluprácu s Nemcami a gestapo ho zaistilo a izolovalo. Fašista Ferenc Szálasi sa dostal k moci a zahájil poslednú čistku v hlavnom meste. Židia na uliciach, či v označených domoch sa stali živými terčmi sniperov. Dolu Dunajom plávali telá tisícky zastrelených Židov. Problém prežitia – napriek tomu, že dunenie zbraní Červenej armády už bolo počuť – bol najkritickejší. V januári 1945 svitla nádej. Osloboditelia však priniesli aj obavy.

Ako sa správala Sorosova rodina v priebehu týchto troch etáp? Na túto otázku odpovedá sám autor diela. Otec Soros ponúka čitateľovi lekcie o umení prežitia v smrteľnom ohrození.

Tivadar Soros sa osudu nepoddal. Na rozdiel od väčšiny maďarských Židov sa dokázal vzoprieť. Využil svoje právnické vedomosti na ochranu rodiny aj priateľov, a tých, ktorí boli dostatočne smelí a poslúchli jeho rady. Nedôveroval Židovskej náboženskej rade, ktorú upodozrieval, že s políciou a gestapom kooperuje. Nevzal do rúk zbraň, ale rozum. Szálasiho políciu, gestapo a udavačov uvádzal zámerne na falošné stopy. Osvojil si taktiku nezviditeľnenia. Rozdelil rodinu. Pre manželku, svokru, synov aj pre seba prenajal byty v rôznych častiach Budapešti a na vidieku. Spojil sa s profesionálnym falšovateľom listín. Stali sa pseudokresťanmi. Vyhotovoval sfalšované rodné, krstné aj sobášne listiny. Pre priateľov to robil za mierny úplatok. Keďže mal vždy peňažnú hotovosť, za nízke úroky požičiaval. Zmenili si priezviská. Každý sa menoval inakšie. Pre svojich dvoch synov vyhotovil dokonca falošné lekárske dokumenty o tom, že boli obrezaní zo zdravotných dôvodov. Radil každú výzvu nastúpiť do práce či pracovných táborov neposlúchnuť. Keď sa stali podozrivými, sťahovali sa. Otec Soros s falošným dokladom sa nebál chodiť do kaviarní, reštaurácií či divadiel. Rande s rodinou plánoval na verejných priestranstvách. Všetko sústredil na prežitie. Rodina bola majetná, s peniazmi dokázal robiť zázraky. Po príchode Rusov vedel s „osloboditeľmi“ komunikovať, stal sa dokonca oficiálnym tlmočníkom velenia Červenej armády (v Chabarovsku sa naučil výborne po rusky). Včas rozpoznal, že pozvanie osloboditeľov „Davajte na malenkij rabot“ nie je zdvorilostné. Priateľom radil, aby takú výzvu rezolútne ignorovali. Mal dostatok dôkazov o tom, že mnohí sa z „malenkij rabot“ nikdy nevrátili. Sorosovci prežili. Po roku 1956 definitívne emigrovali. Na život v slobode boli dobre vyzbrojení.

Kniha je výpoveďou o reálnom horore. Udivuje, že skvelý scenár tvorcovia maďarských filmov ešte nezrealizovali. Napätie v knihe vrcholí pri opise zážitku, kedy ruský tank vystrelil jednu stenu kúpeľne domu v ktorom sa otec Soros so synmi toho dňa ukrývali. Vbehli do kúpeľne a zbadali ozbrojeného Nemca, ako sa v ruinách vyvalenej steny snaží ukryť. Chvíľu ho počúvali a snažili mu pomôcť. George (vtedy 14 ročný) sa  rozplakal. Stihli mu dať pár cigariet, potom ho ale rezolútne vyzvali, aby odišiel tou istou cestou, ktorou do kúpeľne vošiel. Mladý vojak bez protestu poslúchol. Tivadar Soros komentuje túto udalosť ironicky. Hovorí, že „ako pseudokresťania sme sa nedokázali vtedy zachovať ako kresťania. Kresťania by mali tomu, kto do neho hodí kameňom odpovedať hodením chleba“. Čitateľ to vníma ako racionálne zdôvodnené pokánie, ktoré však po prvej vete v úvodnej kapitole knihy vyznieva až sarkasticky: „Život je krásny, lebo je menlivý a dobrodružný. Nie je však na škodu, keď človek má aj šťastie“.

Kniha Tivadara Sorosa, otec dnes často spomínaného syna amerického miliardára Georgea Sorosa, neposkytuje mimoriadny literárny pôžitok. Dokument je napriek tomu, sprievodcom. Obsahuje užitočné lekcie v časoch ohrozenia.

Štefan Markuš